Číslo účtu

2769833457/0200

IBAN SK72 0200 0000 0027 6983 3457

Ako získať pomoc

Vypíšte dotazník z formulárov a zašlite na adresu Občianskeho združenia. My sa s vami skontaktujeme a zvážime formu pomoci.

„Pán je ochrancom všetkých, čo v Neho dúfajú.“
Žalm 18,31

Naše rodiny

Naším cieľom je pomáhať rodinám, ktoré sa ocitli v sociálnej núdzi nie vlastnou vinou. Chceme určitý čas sprevádzať tieto rodiny – nielen finančnou pomocou, ale aj hľadaním riešení a ponukou vzdelávacích programov, formáciou detí...Snažíme sa pomôcť týmto rodinám postaviť sa na vlastné nohy. Niektoré rodiny nám píšu svoje príbehy – možno práve oni vám pomôžu vidieť reálnejšie tých, ktorí sú v núdzi.

Rodina 95

Napísal(a): Soňa Vancáková     12.06.2017

Som matkou 2 dcér. Staršia dcéra je už preč z domu, má priateľa a narodil sa im syn. Druhá dcéra študuje na súkromnej akadémii v Košiciach odbor učiteľka.

            Moja finančná situácia je veľmi ťažká. Som už 10 rokov rozvedená, poberám dávku hmotnej núdze. Po vyplatení inkasa a bežných životných potrieb trpím nedostatkom financií. Momentálne mi prišiel nedoplatok za vodu a nemám ho z čoho zaplatiť. Som samoživiteľka, ale momentálne som v takej ťažkej situácii, že sa s prosbou obraciam na vás, aby ste mi mohli pomôcť.

Rodina 94

Napísal(a): Soňa Vancáková     12.02.2017

Môj príbeh je zložitý a smutný. Ešte totalita nás ako rodinu obrala o všetko. A to čo zostalo zneužila švagriná, ktorá oklamala môjho brata. Matku dali do starobinca a jej byt predali. S peniazmi odišla aj so svojím priateľom do zahraničia. S bratom sa rozviedla. Matka sa v starobinci užialila a zabila. Moje veci aj mňa, vysťahovali a stala sa zo mňa bezdomovkyňa.

Bývam v podnájme u cudzích ľudí, kým nedoriešim si veci, ale teraz nemám ani na nájom. Mám rok pred dôchodkom a zdravotné problémy, ktoré mi bránia sa ešte zamestnať. Riešim si predčasný dôchodok, a v tom vákuu, kým mi bude dôchodok uznaný, nemám príjem. Potrebujem dočasnú finančnú pomoc a potraviny na to obdobie (1-3 mesiace), kým dôjde rozhodnutie o predčasnom dôchodku.

Rodina 93

Napísal(a): Soňa Vancáková     23.01.2017

Vyučila som sa v odbore kuchár (2006). Po škole som začala pracovať a žiť s priateľom. Po čase bol náš vzťah stále horší a rozhodla som sa to ukončiť. No zistenie, že som tehotná, moje rozhodnutie zmenilo. Náš vzťah bol raz hore a raz dole.

Keď som bola v 7. mesiaci tehotenstva, zistila som, že nie len prepíja výplaty, ale aj prehral na automatoch všetky našporené peniaze (370 000 SK).

Po narodení syna (2008) sa na chvíľu zmenil a po niekoľkých mesiacoch prestal chodiť domov. Potom vybral úver a kúpil dom, ale 55 km od Košíc. Presťahovali sme sa tam (2009), zmenil prácu a keď dostal výplatu, neukázal sa doma, kým nebol bez koruny. Mňa so synom nechal bez jedla a peňazí aj týždeň. Našťastie som spoznala susedu, ktorá mi v tých ťažkých chvíľach pomáhala.

Môj priateľ neskôr išiel za prácou do Nemecka. Aj tak som nemala pokoj, denne mi vyvolával opitý a vykrikoval mi a nadával. Doma bol len každých 8 týždňov. Náš vzťah ochladol natoľko, že som sa s malým zbalila a odišla do krízového centra.

Odtiaľ som sa po 5 mesiacoch prehovárania vrátila k priateľovi a začala som pracovať v obecnej škôlke ako kuchárka a doma bolo všetko v poriadku. No keď som skončila v škôlke, znova bolo doma peklo. (Pracovala som len 11 mesiacov počas dlhodobej PN kuchárky). V tú dobu som si spravila vodičák (2012) a o niekoľko mesiacov som začala pracovať v Košiciach. Na začiatku bolo všetko dobré, pokiaľ mi šéf nedával prácu aj domov. A ja som nestíhala robiť bežné domáce práce, keďže som vstávala ráno o 3:40, domov som chodila medzi 18:00-19:00, a kým som si spravila prácu od šéfa, spávať som chodila najskôr o 22:30. Prácu som však nechcela nechať, pretože som si kúpila auto na leasing a mala som strach, že znova ostanem sama s malým a tak dobre platenú prácu nenájdem. Čo som čakala, to sa stalo...

Môj priateľ bol opitý a chcel mi zobrať auto, aby mohol ísť kúpiť ďalší alkohol, ja som mu v tom chcela zabrániť, a tak 3-krát do mňa buchol autom, aby som mu odišla z cesty. Ešte v tú noc som zbalila veci a išla som k rodičom. Dočasne ma u seba nechali, ale po 4 mesiacoch ma otec poslal domov, nakoľko za ním chodil vyplakávať môj priateľ. Znova bolo chvíľu dobre, zmenila som prácu (2014) a on začal jazdiť na kamione.

Neskôr som kvôli nízkemu príjmu zmenila prácu za prácou v kancelárii a ostala som tehotná (2015). Aby som neostala na ulici s 2 deťmi, zobrala som hypotéku, kúpila od priateľa dom, dala som si spraviť strechu, vyplatila dlhy, čo som mala, okrem kreditnej karty, lebo v tom čase mi zomrel otec a peniaze som dala na jeho pohreb.

Dcéra sa mi narodila v januári 2016, do mája bol doma pokoj. Prehral 2 výplaty, ja som nabrala ďalšie dlhy a jeho som poslala preč.

Materská 814 eur mi kleslo na rodičovský príspevok, čo je 600 eur rozdiel. Nezvládam platiť svoje záväzky, čo je 469 eur mesačne. Preto vás žiadam a prosím o pomoc, pokiaľ sa zamestnám, nakoľko je to ťažké pri 2 deťoch, keď som sama 55 km od rodiny.

Rodina 92

Napísal(a): Soňa Vancáková     23.01.2017

Náš spoločný život s mojím manželom sa začal, keď sme boli ešte veľmi mladí. Mali sme spolu dve krásne deti a tretie bolo na ceste, keď sa môj život otočil o 180 stupňov. Po rokoch finančného trápenia to manžel psychicky nezvládol. Siahol si na život. Obesil sa.

Môj život sa zrútil. Sama s dvoma deťmi a tretie na ceste. V tom okamihu ako sa to stalo ešte v ten deň, ma jeho rodina vyhodila z domu. Obviňovali ma z jeho smrti. Každý videl veľkú vinu vo mne, a pritom veľkú vinu na tom, čo sa stalo, mali príbuzní, pretože nám nepomohli, keď to manžel najviac potreboval. Nebyť mojich rodičov, ktorí ma prichýlili, bola by som na ulici tehotná a s dvoma deťmi. V danej chvíli som bola rozhodnutá si to tretie dať zobrať. Rodičia ma presvedčili. Po narodení dcéry som vycestovala do zahraničia za sestrou s vidinou lepšieho života. Keď mala dcérka šesť mesiacov, začala som pracovať vo fabrike, kde robili prevažne muži, keďže to bola veľmi ťažká fyzická práca. Nevzdala som sa, zaťala zuby pre moje deti. Peniaze sme potrebovali. Keď sestra odišla na Slovensko, nemal mi už kto byť s deťmi. Musela som prestať pracovať a zase prišli finančné problémy. Musela som sa vrátiť naspäť k rodičom. Bolo to veľmi ťažké, privyknúť si na život s nimi. Rodičia ma prijali aj s deťmi, ale nijako inak mi nepomáhajú. Sú za mnou preplakané noci i dni ako ísť ďalej, ako sa postarať o deti, zabezpečiť im to, čo majú aj iné deti, ktoré majú oboch rodičov. Nielen ja, ale aj deti veľmi ťažko znášajú stratu otca. Vidno to najmä na najstaršom synovi. Ako sa snaží nájsť v niekom inom otca. Momentálne nepracujem, lebo nemám s kým nechať najmladšiu dcéru. Mama mi pri dcére neostane, lebo sa stará o nevládneho svokra a nestíhala by byť aj s malou.

Každá aj tá najmenšia pomoc je pre nás dar. Za každú pomoc aj tú najmenšiu už vopred ĎAKUJEM.

 

Rodina 91

Napísal(a): Soňa Vancáková     23.01.2017

Som slobodná matka 8-ročnej dcéry. Spolu so svojou školopovinnou dcérou bývam u svojej matky, ktorá je ZŤP, a ktorej robím opatrovateľku. Jej zdravotný stav je už natoľko vážny, že už vyžaduje 24-hodinovú opateru. Naše finančné problémy nás doviedli do zúfalej situácie, preto sa obraciame na Vás s prosbou o pomoc.

Do týchto problémov sme sa dostali zhruba pred dvoma rokmi, a to odchodom môjho priateľa a otca mojej dcéry zo spoločnej domácnosti, čím sme prišli o jeho mesačný príjem. Tým pádom sme už nezvládali splácať pôžičky, ktoré si zobrala moja mama, keďže jeho príjem nám dosť pomáhal.

Približne v čase odchodu priateľa sa zhoršil aj zdravotný stav mojej mamy, a tak som bola nútená sa o ňu postarať ja, keďže súrodenci žijú mimo Košíc a majú tiež svoje problémy. Od tej doby žijeme z dvoch príjmov, a to z matkinho dôchodku a môjho príspevku za opatrovanie.

Matkin dôchodok činí 278,70 €, z ktorého vždy najprv poctivo vyplatím napožičiavané peniaze od susedov (cca 100 €). Keď sa mi podarí, ak nenastanú nepredvídané udalosti (zhoršený stav matky, mojej dcéry a pod.), tak vyplatím nejakú exekučnú splátku, keďže matke hrozí exekučné konanie. Z dôchodku taktiež vyberám a uhrádzam matkine lieky a zdravotnícke potreby. Zo sumy čo zostane, nakúpim potraviny a hygienické potreby a snažíme sa prežiť do 12-tého, kedy dostávam výživné na dcéru 100 €.

Z výživného hneď vyplatím 32 € za televíziu a internet, aby som sa vyhla pokute, keby nás odpojili za neskorú úhradu, pretože každé euro nám potom chýba. Z tých peňazí, čo mi zostanú, dokúpim zásoby, najmä potraviny, ktoré idú hlavne na matkinu sprísnenú diétu, keďže je, okrem iného, diabetička ťažkého stupňa.

Okolo 18-tého v mesiaci mi prichádza z ÚPSVaR opatrovateľský príspevok za opatrovanie mamky v sume 220,50 €. Z tohto príspevku vyplatím nájom a inkaso, čo činí dokopy 210 €.

Matka takisto v tom čase z ÚPSVaR dostáva peňažný príspevok na prepravu v sume 51,48 €. Zo zvyšku, čo nám zostáva (cca 60 €) musíme prežiť do ďalšieho matkinho dôchodku. Čo sa v skutočnosti ale nedá, a tak sme stále v tom istom kolobehu, že si požičiavame od susedov, aby sme mohli prežiť.

Naša situácia je naozaj neúnosná a zúfalá a boli by sme veľmi vďačné za akúkoľvek Vašu pomoc. Ďakujeme

Rodina 90

Napísal(a): Soňa Vancáková     23.01.2017

Sme rodinka s 5 deťmi. Sme v hmotnej núdzi, spolu poberáme len 206,- eur mesačne. V roku 2011 sme odišli bývať do sociálneho zariadenia pre matky s deťmi. Bývala som tam s 5 mojimi deťmi bez manžela, ktorý bol v ten čas vo výkone trestu na dobu 9 mesiacov.

  V apríli 2011 som bohužiaľ musela nastúpiť do výkonu trestu aj ja na dobu 16 mesiacov. Spolu s vedúcou sociálneho zariadenia sme hľadali riešenie, kde by sme na tú dobu mohli umiestniť naše deti tak, aby boli spolu, nakoľko ich chceli rozdeliť do dvoch detských domovov. Vďaka pani vedúcej sociálneho zariadenia sme vybavili, že ich nechali spolu v detskom domove v našej dedinke, kde nemuseli meniť školu a ani kamarátov. Veľmi nám to pomohlo, keďže pri našich deťoch ostali všetci, ktorí pri nás boli aj v sociálnom zariadení. Spoločnými silami sme to zvládli a vydržali až kým som sa nevrátila k nim.

Hneď po ukončení môjho trestu odňatia slobody sme šli na súd, kde nám zverili naše deti spoločne s manželom do našej starostlivosti. Začali sme hľadať podnájom, kde by sme mohli byť spolu, nakoľko v sociálnom zariadení boli len matky s deťmi bez manželov. V roku 2013 sa nám podarilo vybaviť podnájom, kde bývame doteraz. Nie je to ľahké, keď zaplatiť 400,- eur mesačne nájomné nemáme z čoho. Z dávky, ktorú poberáme sa to nedá, ale vďaka našim známym, ktorí nám pomôžu, sa to snažíme zvládnuť. No stále sa to nedá zvládnuť. Manžel je bez práce, a to je pre nás ešte ťažšie.

 

 Preto by sme Vás chceli poprosiť o akúkoľvek pomoc pre nás a naše deti, ktoré si vo svojom živote vytrpeli už dosť. Je nám ťažko, že im nedokážeme dať aspoň polovicu z toho, čo majú ich kamaráti. Za všetko Vám zo srdca ďakujeme.

 

 

Rodina 89

Napísal(a): Soňa Vancáková     23.01.2017

Chcem Vás poprosiť o pomoc. Nikdy som nebola bohatá, ale vedela som ako-tak vyžiť a aj ušetriť nejaký ten cent. Ale ako som ovdovela, tak sa nám žilo ťažšie. Mám 3 synov. Jeden žije v Čechách, má veľké zdravotné problémy už od mala. Druhý mi nevie pomôcť, nakoľko má dvoch synov a hypotéku.

Tretí syn, ktorý žije so svojím synčekom u mňa, je bez práce. Pokiaľ pracoval, tak mi pomáhal. Sám je z toho nervózny, že sme na tom tak, ako sme. Ja som mu za veľa vďačná, a si ako nikto vážim, že mi už ako študent popri strednej škole pomáhal finančne prostredníctvom brigád. Musel stíhať školu aj brigádu. Otec (môj manžel) sa mu v roku 2002 obesil doma. Jedine on mi bol nápomocný, a preto chcem mu aj ja nejako pomôcť, veď má malého synčeka, ktorý nechcem, aby pociťoval nedostatok niečoho. Stačí, že sme to pri nebohom manželovi pociťovali my, tak by som to veľmi chcela obrátiť k dobrému, veď si to zaslúžia obaja.

Našla som si brigádu, ale začala som mať zdravotné problémy, ešte pracujem.

Bývame v podnájme, za ktorý platíme 280,- eur. Ja mám invalidný dôchodok 410,- eur. Platím exekúcie 70,- eur. Financie idú aj na stravu, hygienu, lieky, oblečenie, niekedy niečo treba dokúpiť či opraviť. Niektoré šeky nemám uhradené z dôvodu, že sme potrebovali rýchlo nakúpiť školské potreby, oblečenie do školy aj vlastnú posteľ pre malého. Nič z toho neľutujem, lebo oni dvaja (syn a vnuk) sú môj život, hoc som onkologička a mám aj iné diagnózy už roky.

Rodina 88

Napísal(a): Soňa Vancáková     23.01.2017

Žijem sama s dvoma deťmi vo veku 11 a 5 rokov v krízovom centre. Predtým som bývala v podnájmoch, ktoré som si zvládala platiť, pretože som mala prácu, o ktorú som prišla z dôvodu, že mi vzali vodičský preukaz za prekročenie rýchlosti.

Momentálne sa snažím nájsť si prácu či brigádu, čo je pomerne ťažké, nakoľko som matkou a nemám nikoho, kto by mi pomohol strážiť deti, kým by som bola v práci.

Takže kým bývam v krízovom centre, dosť ma blokujú pravidlá a podmienky krízového centra.

Mojím cieľom je dostať sa späť k vodičskému preukazu a normálnemu bývaniu, aby som mohla, tak ako viem, fungovať a živiť riadne rodinu.

Rodina 87

Napísal(a): Soňa Vancáková     23.01.2017

 

 

 S manželom sa staráme o 2 deti. Dcéra má 14 rokov a je v 9. ročníku, syn má 8 rokov a je v 3. ročníku. Syn má neurologické problémy, z ktorých je problém s čítaním a písaním. Treba sa mu viac venovať. Som nezamestnaná 3 mesiace, poberám hmotnú núdzu. Manžel pracuje momentálne len na dohodu a ja som teraz v 3. mesiaci. Do práce ma nikde nezoberú. Starám sa aj o svoju mamu, ktorá má menšie zdravotné problémy s pribúdajúcim vekom. Sme vo finančnej tiesni, preto som sa rozhodla požiadať vašu organizáciu Maják nádeje o pomoc.

 

Rodina 86

Napísal(a): Soňa Vancáková     19.07.2016

Mala som zdravého predčasne narodeného synčeka. Narodil sa v 31. týždni v Budapešti, kde sme žili.Pri narodení mal 1480 gramov. Všetko prebiehalo v poriadku. Až do prvého očkovania dňa 20. novembra, išlo o Bcg očkovanie. Sedem hodín na to dostal hnisavé hnačky, ktoré pretrvávajú do dnes. Bohužiaľ som nepoznala očkovania, a podľa maďarských zákonov bez predchodzích vyšetrení bol masívne zaočkovaný v 2., 3.,  a 4. mesiaci. Keď bol zaočkovaný v druhom mesiaci, tak deň po očkovani dostal SIDS – náhle úmrtie dieťaťa. Sama som sa ho snažila oživiť. Nakoniec sa mi to podarilo. Na to o týždeň dostal zápal horných aj dolných dýchacích ciest a skončil na antibiotikách. Po ďalšom očkovaní v treťom mesiaci začal mať ukrutné bolesti hlavy a brucha. Stále plakal, mal encefalitický plač. Po poslednom očkovaní v štvrtom mesiaci prestal mať chuť do jedla. Sťažovala som sa lekárom, odbili ma slovami: "to je normálne". Tri mesiace po poslednom očkovaní sa syn začal dusiť, dostal astmaticky záchvat. Akútne mu dali lieky, a tým to bolo vybavené. Keď som žiadala o ďalšie vyšetrenia, že sa syn dusí, lekárka ma odbila bez žiadnych vyšetrení s tým, že ma alergiu na mlieko. Namiesto odporúčacieho papierika k odborníkovi, som dostala recept na bezlaktózove mlieko. A vtedy syn mlieko už nepil. Začal sa mu prejavovať autizmus. Na to, že sa dieťa postaví len preto, aby sa hodilo o zem, alebo keď vrieskal pri pohladkaní, alebo že v doprave sme nedokázali cestovať, nám bolo povedané: "on vyrastie". Keď som žiadala o papier na neurológiu a psychológiu, tak mi ich nedali. Keďže som nedovolila ďalej očkovať syna, hlavne nie na MMR (lebo ja som katastrofálne doplatila na očkovanie), tak v novembri ma nahlásili na sociálku. Žiadala som o podrobné vyšetrenie syna, no bolo mi povedané, že očkovať sa musí, a žiadne vyšetrenie nemá zmysel pred očkovaním. V decembri som obdržala list zo sociálky, kde bolo napísané, že keď nedám dieťa zaočkovať, tak mi ho zoberú a zaočkujú a o mesiac mi ho vrátia späť. Vtedy som dostala infarkt. Na nohách som ho vychodila. Potom som povedala, že dosť.

Prišli sme na Slovensko, najprv so 6-mesačnou dcérkou a v januári prišiel aj syn s mužom. Mužovi som našla prácu, do júna pracoval. Keďže zastupoval dôchodkyňu na PN, tak ho bez ohlásenia vyhodili. Začala som pracovať ja, no môj zdravotný stav sa po 6 dňoch zhoršil o 30%. Musela som prestať pracovať. Potom sa začal kruh chodenie od lekára k lekárovi. Po prvej neurologickej poradni sme dostali prvé odpovede: autizmus, poškodenie vývinu, poškodenie reči. Postupne mu diagnostikovali astmu, komplexný imundeficit, pankreopatiu s dysfunkciou, histaminovú intoleranciu, atď.

Podľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, keďže na dcéru poberám rodičovský príspevok, tak nemáme nárok na hmotnú núdzu, ani na žiadny iný príspevok. Od septembra musí chodiť do špeciálnej škôlky pre autistov, no ani na škôlku nám nedali príspevok. Bývame v podnájme, odkiaľ každú sekundu nás môže majiteľ vyhodiť. Žijeme v strachu, čo prinesie zajtrajší deň. Jediný príjem je môj rodičovský 250€, ktoré hneď ako dôjdú, tak vidím len v sms-ke, lebo okamžite putujú na účet majiteľa bytu. Muž je brašniar, tak on vyrába veci a ja ich predávam. Keď si nájdem jednodňovú brigádu, tak vtedy sme radi, že môžeme kúpiť jedlo a vyplatiť lieky.

Sme 4-členná rodina. Muž nemôže ísť pracovať, lebo chodí pre syna do škôlky, porpípade s ním chodí k lekárom na vyšetrenia. Ja sama nemôžem pracovať, lebo mám ešte menšiu dcérku. Nemáme pomoc, sami sme pre seba. Syna neuvládzem uniesť, on nevládze chodiť, takže cestuje na rukách otca. Ja mám artrózu v kolene, výrastky a zrasty v chrbtici, mám stále bolesti, a tiež tachykardiu a astmu. No sama na seba nemám čas, aby som sa dala vyšetriť, lebo stále je niečo v programe. Mám hrčky po celom tele - lekár sa obáva, že je to rakovina.

Pre nás veľkou pomocou by boli plienky pre syna, potraviny a drogéria do domácnosti. Z finančnej pomoci by sme platili lieky a škôlku. Za každú pomoc budeme vďační.